3. 11. 2015

PÊCHEUR D’IMAGES - DANUBIANA. Robert Doisneau

PÊCHEUR D’IMAGES - DANUBIANA
Robert Doisneau

V Danubiana Meulensteen Art Museum, najmladšom európskom múzeu moderného umenia, bude v mesiaci fotografie dominovať výstava PĘCHEUR D’IMAGES. Už 3. novembra, predstaví na vernisáži dielo známeho francúzskeho fotografa 20. storočia Roberta Doisneaua. Tento umelec, ktorý bol známy svojimi ironickými fotografiami, miešaním sociálnych vrstiev a excentrikov na uliciach aj v kaviarňach súčasného Paríža, by mal zaujať aj slovenského diváka.
Doisneau bol známy svojimi skromnými, hravými a ironickými fotografiami, zábavnými spojeniami, ako aj miešaním sociálnych vrstiev a excentrikov na uliciach a v kaviarňach súčasného Paríža. Pod vplyvom diel Andrého Kertésza, Eugèna Atgeta a Henriho Cartiera-Bressona predstavil vo vyše dvadsatich knihách šarmantný obraz ľudskej krehkosti a života ako sériu pokojných a protirečivých momentov.
„Zázraky každodenného života sú vzrušujúce, žiaden režisér nie je schopný zinscenovať také nečakané situácie, aké zažijete na uliciach.“ Robert Doisneau.
Jeho fotografie dávajú kultúre detí na uliciach neobyčajnú výnimočnosť a dôstojnosť tým, že sa opakovane vracal k tejto téme, téme detí hrajúcich sa v meste bez dozoru rodičov. Jeho dielo pristupuje k týmto hrám s vážnosťou a rešpektom. Preto niekoľko “Ecole Primaire” - základných škôl pomenovali po ňom na znak vďaky. Škola vo Véretz (Indre-et-Loire) môže slúžiť ako príklad. Otec Roberta Doisneau bol inštalatér a zomrel na bojiskách prvej svetovej vojny, keď mal Robert asi štyri roky. Ako sedemročnému mu zomrela matka. Potom ho vychovávala jeho citovo chladná teta. V trinástich rokoch ho prijali na École Estienne, priemyselnú školu, ktorú ukončil v roku 1929 so špecializáciou rytectvo a litografia. Tam sa po prvýkrát stretol s umením, keďže chodil na hodiny figurálnej kresby a zátišia.
V šestnástich rokoch sa začal venovať amatérskej fotografii, avšak bol vraj taký plachý, že začal s fotografovaním mačacích hláv na uliciach, kým sa prepracoval k fotografovaniu detí a potom dospelých. Ku koncu dvadsiatych rokov 20.storočia si Doisneau našiel prácu kresliča (návrhy písma) v reklamnom priemysle, konkrétne v kreatívnom grafickom štúdiu Atelier Ullmann, ktoré sa zameriavalo na farmaceutický priemysel. Tu tiež využil možnosť a presedlal na pozíciu asistenta kamery v štúdiu a potom sa stal firemným fotografom.
V roku 1931 odišiel zo štúdia aj z reklamy a začal pracovať ako asistent modernistického fotografa André Vigneaua. V roku 1932 predal časopisu Excelsior svoj prvý fotografický príbeh.V roku 1934 začal pracovať ako priemyselný reklamný fotograf pre automobilku Renault vBoulogne-Billancourt.Toto u neho podnietilo záujem o prácu s fotografiou a ľuďmi. V roku 1991 priznal, že roky strávené v automobilke Renault znamenali „začiatok jeho profesionálnej dráhy fotografa a koniec jeho mladosti“. O päť rokov neskôr, v roku 1939, ho prepustili, pretože neustále chodil neskoro. Bol prinútený zarábať si na živobytie ako živnostník reklamou, rytectvom a fotografovaním pohľadníc. V tom čase výroba pohľadníc vo Francúzsku patrila medzi najväčšie v Európe, pohľadnice slúžili na zasielanie pozdravov, aj ako suveníry z dovoleniek.
V roku 1939 ho najal Charles Rado z fotografickej agentúry Rapho, aby cestoval po Francúzsku a hľadal obrazové príbehy. A práve tu urobil svoje prvé profesionálne fotografie z ulíc. Doisneau pracoval v agentúre Rapho až do prepuknutia druhej svetovej vojny, kedy bol odvedený do francúzskej armády ako vojak i ako fotograf. V armáde bol až do roku 1940. Odvtedy až do konca vojny v roku 1945 využíval svoje schopnosti kresliča, návrhára písma a rytca na výrobu falošných pasov a preukazov pre francúzsky odboj.
Až po vojne urobil niektoré zo svojich najpamätnejších fotografií. Vrátil sa k fotografovaniu na voľnej nohe a predával snímky časopisu Life ako aj iným medzinárodným časopisom. Na krátky čas sa stal členom Alliance Photo Agency, avšak v roku 1946 sa opäť pridal k agentúre Rapho, v ktorej ostal až do konca svojej profesionálnej kariéry napriek tomu, že dostal ponuku od Henriho Cartiera-Bressona, aby sa stal členom Magnum Photos. Jeho fotografie sa nikdy nevysmievali svojim objektom, preto odmietol fotografovať ženy, ktorým oholili hlavy ako trest za to, že spávali s Nemcami.
„Nefotografujem život taký, aký je, ale taký, aký by som chcel, aby bol.“ Robert Doisneau
V roku 1948 ho najal časopis Vogue ako módneho fotografa. Vydavatelia verili, že vnesie do časopisu nový a menej formálny vzhľad, ale fotografovanie krásnych žien v elegantnom prostredí ho nebavilo. Keď mal možnosť, zmizol zo štúdia a ešte intenzívnejšie fotografoval ulice Paríža.
Skupina XV bola založená v roku 1946 v Paríži, aby propagovala fotografiu ako umenie a aby upozornila na zachovanie francúzskeho fotografického dedičstva. Doisneau sa stal členom tejto skupiny v roku 1950 a spolupracoval s Rene-Jacquesom, Willy Ronisom a Pierrom Jahanom.
50. roky 20. storočia boli pre Doisneaua vrcholom, ale 60. roky boli jeho najprevratnejšími rokmi. V 70. rokoch 20. storočia sa Európa začala meniť a vydavatelia hľadali nové reportáže, ktoré by odrážali zmysel pre novú spoločenskú éru. Staromódne obrázkové časopisy zanikali po celej Európe ako dôsledok toho, že pozornosť verejnosti sa obrátila k televízii. Doisneau pokračoval vo svojej práci, vytváral knihy pre deti, venoval sa reklamnej fotografii a potrétom známych ľudí. Medzi nimi boli napríklad Alberto Giacometti, Jean Cocteau, Fernand Léger, Georges Braque a Pablo Picasso.
Doisneau spolupracoval so spisovateľmi a básnikmi ako napríklad s Blaise Cendrarsom a Jacquesom Prévertom. Práve Prevertovi pripisoval zásluhy na tom, že mu pomohol nadobudnúť istotu pri fotografovaní obrazov každodenného života na uliciach, ktoré väčšina ľudí jednoducho ignoruje.