27. 11. 2013

KRÁTKE Stanovisko predsedníčky Ústavného súdu Slovenskej republiky k článku podpredsedu Národnej rady SR a predsedu KDH Jána Figeľa v denníku Hospodárske noviny

KRÁTKE

Stanovisko predsedníčky Ústavného súdu Slovenskej republiky k článku podpredsedu Národnej rady SR a predsedu KDH Jána Figeľa v denníku Hospodárske noviny

Podpredseda Národnej rady Slovenskej republiky a predseda KDH Ján Figeľ v denníku Hospodárske noviny 19. novembra 2013 publikoval článok pod titulkom "Ústavný súd nechráni ústavnosť", v ktorom sa sústredil na takzvané zlyhania Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len "ústavný súd"). Nebyť skutočnosti, že pán Figeľ neprimerane a neoprávnene útočí na rozhodovaciu činnosť ústavného súdu a spochybňuje jeho nezávislosť, nemalo by zmysel opäť sa venovať týmto otázkam, pretože ústavný súd už ku všetkým trom ním zvýrazneným kauzám niekoľkokrát zaujal jasné stanoviská a primeraným spôsobom ich vysvetlil verejnosti. Samozrejme, pánovi Figeľovi nemožno odopierať jeho právo na vlastný názor a na jeho prezentáciu, ale súčasne treba zdôrazniť, že je ústavným činiteľom (podpredseda Národnej rady Slovenskej republiky) a z toho následne vyplýva, že je nositeľom zodpovednosti za obsah svojich názorov, pretože nimi ovplyvňuje nielen čitateľov Hospodárskych novín, ale celú verejnosť – občanov Slovenskej republiky. Zdá sa, že k faktom, ktoré široká verejnosť pochopila, potrebuje pán Figeľ osobitné vysvetlenie, a preto považujem za potrebné uviesť k jeho názoru nasledovné:
1. Predseda KDH v článku píše: "Plénum Ústavného súdu uzná predsedu Najvyššieho súdu SR za vinného zo závažného disciplinárneho previnenia (v súvislosti s nevpustením kontroly ministerstva financií na Najvyšší súd) a následne Európsky súd pre ľudské práva konštatuje, že slovenský Ústavný súd svojím konaním porušil právo predsedu Najvyššieho súdu na prerokovanie veci pred nestranným súdom." Keby sa pán Figeľ oboznámil s rozsudkom Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len "ESĽP") vo veci sťažnosti č. 58688/11 sťažovateľa Š. H. z 20. novembra 2012, okrem iného by zistil aj to, že ESĽP bol toho názoru, že ústavný súd pri zvažovaní medzi dvoma pozíciami, a to a) konkrétnou potrebou zaoberať sa námietkou zaujatosti na vylúčenie jeho sudcov a b) potrebou udržať spôsobilosť rozhodovať vo veci (túto pozíciu ústavný súd uprednostnil), nezaujal primeraný postoj z hľadiska záruk čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ("Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.") v tom, že sa dôsledne nezaoberal argumentmi, na základe ktorých sa vyžadovalo vylúčenie jeho sudcov. Dôvodom, prečo tak ústavný súd konal, bol fakt, že účastníci tohto konania podali námietky zaujatosti spolu na 7 sudcov z 13-členného pléna ústavného súdu – predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Š. H. na 4 sudcov a vtedajšia ministerka spravodlivosti L. Ž. na 3 sudcov. Zdôrazňujem, že ústavný súd bol toho názoru, že prílišný formalizmus a skúmanie jednotlivých námietok predpojatosti sudcov predstavuje hrozbu, že by konanie mohlo byť znefunkčnené. Podľa ústavného súdu preskúmanie veci plénom predstavovalo záruku, že ústavné princípy vrátane nezávislosti budú dodržané. V tejto súvislosti musím pripomenúť ešte skutočnosť, že keď ústavný súd uznal Š. H. za vinného zo závažného disciplinárneho previnenia a uložil mu disciplinárne opatrenie, pán Figeľ neprejavil ani náznak nespokojnosti, avšak po rozhodnutí ESĽP o porušení práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom uvádza, že ide o tzv. zlyhanie ústavného súdu.
2. Pán Figeľ sa v spomínanom príspevku diví, že "Plénum Ústavného súdu zamietne disciplinárny návrh ministerky spravodlivosti Lucie Žitňanskej proti predsedovi Najvyššieho súdu Štefanovi Harabinovi (v súvislosti so zmenou zloženia senátov na Najvyššom súde), hoci len krátko predtým senát Ústavného súdu, rozhodujúc o individuálnej ústavnej sťažnosti, rozhodol, že na Najvyššom súde bolo porušené (obmedzené) náhodné prideľovanie spisov".
Pripúšťam, že jeho pochybnosti mohli vzniknúť v dôsledku neznalosti rozdielov medzi rozhodovaním o disciplinárnom návrhu a rozhodovaním o individuálnej ústavnej sťažnosti. Preto na tomto mieste pripomínam, že o disciplinárnych návrhoch rozhoduje 13-členné plénum a o individuálnych ústavných sťažnostiach rozhodujú 3-členné senáty. Nezanedbateľnú úlohu v nich zohráva nielen počet sudcov rozhodujúcich v pléne a v senáte, ale predovšetkým skutočnosť, že sudcovia ústavného súdu sú pri rozhodovaní viazaní Ústavou Slovenskej republiky a rozhodujú podľa svojho najlepšieho presvedčenia, nezávisle a nestranne.
Dňa 30. októbra 2013 bolo na verejnom zasadnutí pléna rozhodnuté o zamietnutí troch návrhov na začatie disciplinárneho konania vedených pod sp. zn. PL. ÚS 93/2011, sp. zn. PL. ÚS 116/2011 a sp. zn. PL. ÚS 6/2012 proti Š. H. Súčasťou tohto verejného zasadnutia bolo aj moje odôvodnenie, prečo boli všetky tri návrhy zamietnuté. Dovoľujem si pripomenúť pánovi Figeľovi, že tlačová informácia z verejného zasadnutia pléna s mojím odôvodnením je verejne prístupná na www.concourt.sk (http://portal.concourt.sk/plugins/servlet/get/attachment/main/ts_dat a/Tl_info_92_13_Harabin_verejne.pdf). Zdôrazňujem, že vo všetkých 3 konaniach – návrhoch na začatie disciplinárneho konania proti Š. H., ktoré iniciovala bývalá ministerka spravodlivosti L. Ž., bola totožná situácia, keď tak zo strany Š. H., ako aj zo strany L. Ž. boli podané námietky predpojatosti proti sudcom ústavného súdu, s ktorými sa muselo plénum dôsledne vysporiadať. S poukázaním na rozsudok ESĽP vo veci Harabin v. Slovenská republika tak plénum ústavného súdu urobilo a z konania boli vylúčení sudcovia namietaní tak Š. H., ako aj L. Ž. Vo všetkých troch disciplinárnych konaniach teda došlo k situácii, ktorá je upravená v čl. 131 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého sa plénum ústavného súdu uznáša nadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa zamietne. Je preto nepochopiteľné, prečo pán Figeľ spochybňuje ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti. Považoval by snáď konanie v rozpore s týmto článkom Ústavy Slovenskej republiky za prejav ochrany ústavnosti?
3. "Senát Ústavného súdu nedokázal rozhodnúť v primeranej lehote o návrhu riadne zvoleného kandidáta na generálneho prokurátora Jozefa Čentéša na nariadenie dočasného opatrenia, ktorým by Ústavný súd zakázal parlamentu voliť nového kandidáta na generálneho prokurátora, čo umožnilo Národnej rade vykonať novú voľbu kandidáta na generálneho prokurátora" uvádza pán Figeľ v článku. Verím, že nasledujúci popis postupu, ktorý sa vzťahuje na predchádzajúce slová pána Figeľa, aj jemu postačí na vysvetlenie, prečo sa celá kauza Čentéš ešte stále nachádza v rukách ústavného súdu.
Na ústavnom súde je od 3. januára 2013 pod sp. zn. Rvp 11/2013 vedené konanie o sťažnosti doc. JUDr. Jozefa Čentéša, PhD., ktorej súčasťou je aj návrh na nariadenie dočasného opatrenia. Dňa 9. januára 2013 bola táto sťažnosť náhodným výberom na neverejnom zasadnutí pléna pridelená sudcovi spravodajcovi Petrovi Brňákovi, členovi I. senátu ústavného súdu. O uvedenej sťažnosti tak mal rozhodovať senát v zložení – predsedníčka senátu Marianna Mochnáčová a sudcovia Peter Brňák a Milan Ľalík. Ešte v ten deň bola ústavnému súdu doručená prvá námietka predpojatosti proti sudcom Petrovi Brňákovi a Milanovi Ľalíkovi, ktorou sa začala tzv. námietková vojna. Dňa 24. januára 2013 po rozhodnutí o ich vylúčení z rozhodovania o tejto veci ich mali nahradiť sudcovia Ján Luby a Ladislav Orosz. Proti týmto sudcom podal námietku predpojatosti 27. januára 2013 prezident Slovenskej republiky. Obidvaja účastníci tohto konania dosiaľ podali námietky predpojatosti proti 12 sudcom ústavného súdu. Prvú a poslednú námietku predpojatosti podal sťažovateľ Jozef Čentéš. Vznikla tak situácia, ktorá nemá v histórii ústavného súdnictva na Slovensku ani v okolitých krajinách obdobu, takže je len samozrejmé, ak považujem slová o "bezmocnom hľadaní riešenia kopiacich sa námietok predpojatosti" za urážku celého ústavného súdu. Ústavný súd sa nenachádza vo fáze bezmocného hľadania, ústavný súd hľadá riešenie, ktoré bude konformné aj z pohľadu rozhodovacej činnosti ESĽP (pozri prípad Harabin v. Slovenská republika).
4. Takmer identickým spôsobom možno reagovať aj na nasledujúce vyjadrenie: "Senát Ústavného súdu nedokáže za viac ako dva roky rozhodnúť o ústavnej sťažnosti riadne zvoleného kandidáta na generálneho prokurátora Jozefa Čentéša pre nečinnosť prezidenta Slovenskej republiky." Tzv. námietková vojna, žiaľ, poznačila aj konanie o sťažnosti Jozefa Čentéša, ktorá je na ústavnom súde vedená od 7. novembra 2011 pod sp. zn. Rvp 3901/2011. V tomto konaní registruje ústavný súd spolu 5 námietok predpojatosti obidvoch účastníkov konania. Na doplnenie uvádzam, že napriek vysokému počtu námietok predpojatosti zo strany obidvoch účastníkov konania v oboch sťažnostiach Jozefa Čentéša musím poukázať na skutočnosť, že právny poriadok Slovenskej republiky v súvislosti s konaním pred ústavným súdom pozná inštitút námietok predpojatosti, a preto nie je možné účastníkovi konania, nech je to ktokoľvek, vyčítať využívanie tohto inštitútu.
5. Čo sa týka tvrdenia "Predsedníčka ÚS SR pridelila spis v kauze Čentéš na základe ešte neúčinného zákona nepríslušnému sudcovi Petrovi Brňákovi, ktorý sa proti tomu musel ohradiť", musím pána Figeľa upozorniť, že ja ako predsedníčka ústavného súdu spisy neprideľujem. Spisy sú prideľované náhodným výberom plénom ústavného súdu. Svoj postup som jasne vysvetlila v stanovisku z 13. mája 2013 (tlačová informácia č. 45/2013). 6. Vyjadrenie pána Figeľa, že "Ústavný súd napriek osobitnému významu nedokáže ani za viac ako desať mesiacov rozhodnúť o ústavnej sťažnosti Jozefa Čentéša na rozhodnutie prezidenta, ktorým ho odmietol vymenovať za generálneho prokurátora", považujem za neprípustné. Pán Figeľ vyčíta ústavnému súdu, že za 10 mesiacov nedokázal vyriešiť problém, ktorého primárnym nositeľom sú parlamentné strany a ich neschopnosť demokratickým spôsobom a bez vzájomného upodozrievania sa zvoliť generálneho prokurátora Slovenskej republiky. Dovolím si tvrdiť, že práve tento postup, keď ústavný súd permanentne odoláva neprimeranej kritike a znevažovaniu nielen zo strany médií, ale aj predstaviteľov politických strán, je najzreteľnejším príkladom napĺňania Ústavy Slovenskej republiky, že ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Nerozumiem, o akých zlyhaniach ústavného súdu pod mojím vedením pán Figeľ hovorí. Je absolútne neobjektívne vykresľovať obraz činnosti ústavného súdu na základe troch účelovo vybratých konaní, ktoré mu zapadli do hypotézy o nespoľahlivosti, závislosti a straníckosti v rozhodovaní ústavného súdu, keď sudcovia ústavného súdu rozhodli od 1. januára 2013 do 1. novembra 2013 v pléne o 13 návrhoch a v senátoch o 2540 sťažnostiach fyzických a právnických osôb.
Pre politické subjekty a ich čelných predstaviteľov sa stalo príznačným, že pri nedostatku tém a návrhov na zlepšovanie celkovej politickej, hospodárskej a spoločenskej situácie Slovenskej republiky využívajú vybrané kauzy ako námety na svoju medializáciu namiesto toho, aby efektívne riešili reálne celospoločenské problémy. Zamlčovanie faktov a ničím nepodložené očierňovanie ústavného súdu a mojej osoby ako jeho predsedníčky práve zo strany pána Figeľa ako významného ústavného činiteľa, ktoré je obsahom spomínaného článku, považujem za vážne spochybňovanie dôveryhodnosti ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti.

JUDr. Ivetta Macejková, PhD. predsedníčka Ústavného súdu Slovenskej republiky