STV NEWS
Zo všetkých naivných názorov, ba nebojím sa povedať hlúpostí, ktoré v posledných dňoch odzneli v médiách na margo Slovenskej televízie a verejnoprávnych médií vôbec, je najdonebavolajúcejšou tá, ktorú publikoval minulý týždeň Inštitút pre ekonomické a sociálne reformy vo svojej vraj zasvätenej „Analýze hospodárenia vybraných spoločností s majetkovou účasťou štátu“. Na diletantské úvahy o tom, koľko stáli verejnoprávne médiá občanov v roku 2009 a zmätku v číslach, ktorými Inštitút dokazuje vraj nedbalé hospodárenie daných inštitúcií s verejnými zdrojmi – mimochodom, od môjho nástupu v apríli 2008 je jediným problémom v hospodárení STV príjmová zložka rozpočtu; teda nie neefektívne nakladanie s verejnými financiami! – už vyčerpávajúco vo svojej reakcii odpovedala riaditeľka Slovenského rozhlasu M. Zemková. Mne však nedá nepozastaviť sa nad odporúčaním, aby „štát sprivatizoval verejnoprávne médiá a následne nakupoval v akýchsi verejných tendroch verejnoprávne služby“ – to súdnemu človeku už len naozaj zostáva neveriacky krútiť hlavou.
Skúsme si to predstaviť v praxi: Ministerstvo kultúry vypíše tender na privatizáciu STV, do ktorého sa prihlásia traja-štyria podnikatelia-samovrahovia. Jeden dá najlepšiu ponuku (?), a začne pretvárať televíziu tak, aby už neplnila úlohy dané zákonom, ale aby prinášala zisk. Zo Slovenskej televízie sa tak stane len ďalší komerčný hráč na už aj tak preplnenom trhu. Z obrazovky zmiznú divadlo, opera, inscenácie, národnostné magazíny, bohoslužby, historické dokumenty, regionálne vysielanie, magazíny pre handicapovaných, a celý rad ďalších. Nahradia ich seriály, americké filmy, talentmánie, bezduché šou, siahodlhé reklamy. Ostrov pokoja s neagresívnym a ľudským prístupom, ako nazval STV na internete jeden z bloggerov, nahradí dravec, ktorý všetko podriadi molochovi sledovanosti a reklamných ziskov.
Je toto to, čo chceme? Na otázku Načo nám je verejnoprávna televízia? je odpoveď jednoznačná: Nato, aby sme sa nestali národom bezduchých konzumentov reklám a televíznej zábavy.
Verejnoprávna televízia jednoducho bolí. S tým sa treba zmieriť. Nie je to tak len v našich končinách, ale takmer vo všetkých krajinách Európy, v ktorých funguje duálny systém vysielania.
Televízia, ktorej rámec zákona presne stanovuje, čo musí vysielať, zákonite tvorcov – a divákov – bolí viac, ako tá, ktorá podobné obmedzenia nemá.
Nemožno napríklad zákonom stanoviť, že televízia musí vo verejnom multiplexe vysielať štyri programové okruhy (§ 5 Zákona 16/2004 o STV), a súčasne prízvukovať, že to treba urobiť za tie isté peniaze ako prevádzkovať dva kanály.
Nemožno zákonom stanoviť povinnosť vysielať väčšinový podiel programov vo verejnom záujme (§ 5 zákona č. 16/2004 o Slovenskej televízii v novom znení od 1. januára 2010), ďalej vyhradiť najmenej 20 % celkového času vysielania pre nezávislú európsku produkciu (§ 25 zákona č. 308/2000 o vysielaní a retransmisii), a súčasne sa čudovať, že televízia požaduje peniaze.
Nemožno televízii sľúbiť nárast príjmov z výberov od občanov za televíznu licenciu a súčasne zákonom stanoviť, že istá skupina ľudí má výnimku z platenia - a potom, keď daná suma v rozpočte televízie, ktorý s ňou počítal, chýba, váhať s vykompenzovaním tejto straty a označovať to za „ďalšie dotácie“.
Avšak odporúčať, aby štát sprivatizoval verejnoprávne médiá a potom plnenie ich úloh realizoval vo forme „nákupu vo verejných tendroch“, je nepochopením zmyslu duálneho systému televízneho vysielania. Duálny systém znamená, že vedľa seba paralelne existujú komerčné televízie s televíziou verejnej služby, pričom tá druhá ponúka divákom programy, aké komerčné televízie nezaujímajú.
Úzkoprsé aplikovanie ekonomiky na kultúru - ako sa o to pokúšajú niektorí ľudoví liečitelia televíznych neduhov (a nielen z INEKO) – je nebezpečná cesta. Vedie totiž ku kultúrnemu nihilizmu, kde všetko to, čo sa komerčne neopláca – múzeá, galérie, divadlá, folklór – treba zrušiť. A to by v konečnom dôsledku bolelo oveľa, oveľa viac.
Štefan Nižňanský, generálny riaditeľ Slovenskej televízie
