Art Film Fest NEWS
Pred projekciou slovenského filmu Nebo, peklo... zem Laury Sivákovej čakalo na divákov Art Film Festu prekvapenie. Zástupcovia produkčnej spoločnosti Trigon production a autori predstavili v Trenčianskych Tepliciach knihu o významnom filmárovi Martinovi Slivkovi Ostáva človek, ktorá nesie protikladný názov ako jeho film z roku 1968 Odchádza človek. Publikácia voľne nadväzuje na dokument Martina Šulíka Martin Slivka – muž, ktorý sadil stromy, ktorý premietli na Art Film Feste pred dvoma rokmi.
Na Martina Slivku si počas prezentácie zaspomínali autori knihy Rudolf Urc a René Lužica a autorka Ingrid Mayerová, ako aj Slivkov syn – akademický maliar Ondrej Slivka, ktorý sa postaral o výtvarný návrh obálky. Kniha obsahuje ako faktické informácie, tak aj úsmevné spomienky ľudí, ktorí žili v Slivkovej blízkosti. "Martin Slivka bol silnou morálnou osobnosťou, menil hodnotové kritériá ľudí, ktorí ho poznali, i svet okolo seba,“ uviedol riaditeľ spoločnosti Trigon production Patrik Pašš. Kniha je v predaji na festivale v Trenčianskych Tepliciach a v Trenčíne, ako aj v kníhkupectve Slovenského filmového ústavu Klapka.sk. Onedlho sa dostane aj do ďalších kníhkupectiev.
Dvadsaťdvaročný český režisér Tomáš Řehořek predstavil na Art Film Feste v Trenčianskych Tepliciach svoj debutový celovečerný film Proměny. Ide o jediný český film, ktorý bojuje v Medzinárodnej súťaži hraných filmov o Modrého anjela. Keď začal Řehořek pracovať na Proměnách, mal dvadsať rokov, túžbu nakrútiť celovečerný film a veľký kus šťastia. Jeho výnimočný talent si všimla producentka Nelly D. Jenčíková a neskôr aj český herec Karel Roden, ktorý sa po prvý raz podpísal pod film ako producent. "Mám rád zvláštne, zaujímavé filmy. Vôbec mi nevadí, keď sú nejakým spôsobom posunuté. Keď mi ponúkli, aby som sa stal jedným z producentov Proměn, film bol už takmer hotový. A pretože sa mi páči, rozhodol som sa mu pomôcť,“ vysvetlil Roden.
Tomáš Řehořek prináša zdanlivo nesúvisiace príbehy štyroch ľudí. Žene úspešného muža chýba k šťastiu dieťa, športový tréner zasvätil svoj život atletike a zisťuje, o čo všetko v živote prišiel, stará žena žije osamotene vo svojom veľkom dome a mladá žena s dvoma malými deťmi zápasí s ťažkými životnými podmienkami. Ich životy sa pozvoľne prelínajú a smerujú až k záverečnému stretu. Řehořek sa pri písaní scenára takpovediac pozeral z okna a životy ľudí vo svojom okolí preniesol na plátno. "Chcel som nakrútiť film, ktorý bude obrazovo pôsobivý, odlišný od bežnej českej produkcie a sníval som o stopáži celovečerného filmu. Nikomu som to ale nepovedal, lebo by ma mali asi za blázna,“ uviedol režisér, ktorý sa sám postavil aj za kameru.
Na 17. Art Film Feste mal v sobotu večer premiéru nový slovenský film Ženy môjho muža. Predchádzajúce dve celovečerné snímky režiséra Ivana Vojnára sledovali osudy ľudí z nižšej sociálnej vrstvy. Tentoraz sa zameral na mediálne známych manželov Hodálovcov, ktorých vzťah už niekoľko rokov zotrváva na mŕtvom bode. Na strednú vrstvu sa však pozerá "očami outsidera, dievčaťa, ktoré prišlo odniekiaľ niekam a pozoruje spoločnosť s otvorenými očami“.
Herečku Veru Hodálovú, ktorej sláva dohasína v neistom moderátorskom kresle, stvárnila Zdena Studenková. V úlohe agresívneho majiteľa reklamnej agentúry sa po jej boku objavil český herec Martin Stropnický. Paralelne sa vo filme odohráva príbeh smrteľne chorého dizajnéra Martina v podaní Vladimíra Dlouhého a jeho ošetrovateľky Evy, ktorú si zahrala Éva Bandor, herečka známa z Jókaiho divadla v Komárne. Ako prezradila na dnešnej tlačovej konferencii, postava jej bola osobne veľmi blízka, lebo pred pätnástimi rokmi jej zomrela sestra. Už ako herečka sa tak rozhodovala, že by išla študovať do Maďarska ošetrovateľstvo. "Po tej tragédii som mala pocit, že musím nejakým spôsobom pomáhať chorým ľuďom. A potom prišla táto úloha, začala som na nej pracovať tak, že som využila svoju životnú skúsenosť,“ dodala Bandor, ktorá si veľmi chválila spoluprácu s Vladimírom
Na scenári k filmu Ženy môjho muža, ktorý sa pôvodne volal Kvety sakury, sa spolu so scenáristkou Slavenou Liptákovou podieľal aj režisér Ivan Vojnár. Najprv doň vložili množstvo paralelných príbehov. Nakoniec sa však rozhodli rozvíjať len osudy ústredných postáv, ktoré boli vzájomne prepletené. Na scenári začali pracovať ešte v roku 2005 a už v tom čase vedeli, že úlohu Very Hodálovej píšu priamo "na telo“ herečke Zdene Studenkovej, ktorá ju s radosťou prijala. Predstaviteľku mladej Macedónčanky Liany sa zasa vydali hľadať priamo do macedónskej metropoly. Marija Dimishkova prišla len podporiť svoju kamarátku, vôbec nemala v úmysle zúčastniť sa na kastingu. Režiséra však okamžite zaujala a úlohu Liany jej zveril aj napriek tomu, že dovtedy nemala žiadne herecké skúsenosti. Do slovenských kín sa Ženy môjho muža dostanú vo štvrtok 25. júna. Na 17. Art Film Feste mal v sobotu večer premiéru nový slovenský film Ženy môjho muža. Predchádzajúce dve celovečerné snímky režiséra Ivana Vojnára sledovali osudy ľudí z nižšej sociálnej vrstvy. Tentoraz sa zameral na mediálne známych manželov Hodálovcov, ktorých vzťah už niekoľko rokov zotrváva na mŕtvom bode. Na strednú vrstvu sa však pozerá "očami outsidera, dievčaťa, ktoré prišlo odniekiaľ niekam a pozoruje spoločnosť s otvorenými očami“.
Herečku Veru Hodálovú, ktorej sláva dohasína v neistom moderátorskom kresle, stvárnila Zdena Studenková. V úlohe agresívneho majiteľa reklamnej agentúry sa po jej boku objavil český herec Martin Stropnický. Paralelne sa vo filme odohráva príbeh smrteľne chorého dizajnéra Martina v podaní Vladimíra Dlouhého a jeho ošetrovateľky Evy, ktorú si zahrala Éva Bandor, herečka známa z Jókaiho divadla v Komárne. Ako prezradila na dnešnej tlačovej konferencii, postava jej bola osobne veľmi blízka, lebo pred pätnástimi rokmi jej zomrela sestra. Už ako herečka sa tak rozhodovala, že by išla študovať do Maďarska ošetrovateľstvo. "Po tej tragédii som mala pocit, že musím nejakým spôsobom pomáhať chorým ľuďom. A potom prišla táto úloha, začala som na nej pracovať tak, že som využila svoju životnú skúsenosť,“ dodala Bandor, ktorá si veľmi chválila spoluprácu s Vladimírom
Na scenári k filmu Ženy môjho muža, ktorý sa pôvodne volal Kvety sakury, sa spolu so scenáristkou Slavenou Liptákovou podieľal aj režisér Ivan Vojnár. Najprv doň vložili množstvo paralelných príbehov. Nakoniec sa však rozhodli rozvíjať len osudy ústredných postáv, ktoré boli vzájomne prepletené. Na scenári začali pracovať ešte v roku 2005 a už v tom čase vedeli, že úlohu Very Hodálovej píšu priamo "na telo“ herečke Zdene Studenkovej, ktorá ju s radosťou prijala. Predstaviteľku mladej Macedónčanky Liany sa zasa vydali hľadať priamo do macedónskej metropoly. Marija Dimishkova prišla len podporiť svoju kamarátku, vôbec nemala v úmysle zúčastniť sa na kastingu. Režiséra však okamžite zaujala a úlohu Liany jej zveril aj napriek tomu, že dovtedy nemala žiadne herecké skúsenosti. Do slovenských kín sa Ženy môjho muža dostanú vo štvrtok 25. júna.
Taliansky scenárista a režisér Ettore Scola si prišiel na 17. Art Film Fest po Zlatú kameru. Dostal ju za celoživotné dielo, ktoré tvorí vyše 35 filmov, na ktorých sa podieľal ako režisér, scenárov napísal ešte omnoho viac. Ako prezradil na dnešnej tlačovej konferencii v Trenčianskych Tepliciach, najdôležitejšiu úlohu mali v jeho filmoch vždy herci, často spolupracoval s amatérmi a s ľuďmi z ulice, ktorým sa museli prispôsobovať slávni skúsení herci. Tých navyše staval do nezvyčajných polôh, na ktoré neboli zvyknutí, pričom museli zabudnúť na všetky predchádzajúce skúsenosti. Vo filme Zvláštny deň (1977) premenil krásku Sophiu Loren na ponižovanú manželku vulgárneho fašistu, ktorá nebola vôbec príťažlivá a milovníka Marcella Mastroianniho zasa na prenasledovaného homosexuála. "Keď som pracoval s hercami z ulice, tak som mal úplne odlišný prístup, pretože nemali skúsenosti, a preto som sa usiloval pochopiť pravý charakter každého z nich a zveriť im úlohu, ktorá sa najväčšmi približovala ich charakteru. Problematické bolo využívať naraz aj profesionálnych hercov, aj hercov z ulice, skúsení a slávni herci sa zrazu museli prispôsobiť tým, ktorí v tomto remesle nie sú doma,“ vysvetlil Ettore Scola. Nakoniec však vždy prišlo na pľaci k harmónii. Scola si je totiž vedomý toho, že práve herci sú najdôležitejšou zložkou filmu.
V Trenčianskych Tepliciach uviedol Ettore Scola film Tančiareň (1983). Diváci si nenechali ujsť jedinečný zážitok v kinostane ani napriek chladnému počasiu. Film vypovedá o kľúčových udalostiach Francúzska v rokoch 1936 až 1983. Scola pritom nepotreboval vôbec používať slová, všetko dokázal majstrovsky sprostredkovať pomocou syntézy hudby, tanca, pantomímy, masiek a kostýmov. Napísať scenár bez dialógov však pre Scolu nebolo jednoduché. "Uvedomil som si, že pre takýto film nie je dôležité, aby herci rozprávali. Ide o film, ktorého hlavnou témou je samota, ako vo väčšine mojich filmov. Neboli tam dialógy, ale musel som nájsť spôsob, ako prejaviť všetky myšlienky rôznych postáv,“ prezradil Scola, ktorý sa inšpiroval predstavením parížskeho divadla Theatre du Campagnol a dokonca obsadil hercov priamo z tohto divadla.
© 2009, Autorské práva SITA a.s a uvedené agentúry. Všetky práva vyhradené. Opätovné vydanie alebo rozširovanie obsahu tejto správy bez predchádzajúceho písomného súhlasu SITA a.s. a uvedených agentúr je výslovne zakázané.
