29. 1. 2006

Médiá a vláda SR

Médiá a vláda SR
Rokovanie vlády 1.2. 2006 Návrh poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Tomáša Galbavého na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 212/1995 Z. z. o koncesionárskych poplatkoch a o zmene zákona č. 468/1991 Zb. o prevádzkovaní rozhlasového a televízneho vysielania v znení neskorších predpisov Predkladacia správa Na základe ustanovenia § 70 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov predkladá minister kultúry Slovenskej republiky na rokovanie vlády Slovenskej republiky návrh poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Tomáša G a l b a v é h o na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 212/1995 Z. z. o koncesionárskych poplatkoch a o zmene zákona č. 468/1991 Zb. o prevádzkovaní rozhlasového a televízneho vysielania v znení neskorších predpisov. Účelom predloženého poslaneckého návrhu zákona je upraviť platnú právnu úpravu tak, aby sankcia za nesplnenie povinnosti zaplatiť koncesionársky poplatok bola primeraná tomuto porušeniu a aby sa eliminoval dôsledok platnej právnej úpravy v oblasti vymáhania poplatku z omeškania. S t a n o v i s k o Podľa navrhovateľa je zámerom návrhu zákona riešiť absolútny nepomer medzi dlžnou sumou koncesionárskeho poplatku a výškou poplatku z omeškania, ktorá v súčasnosti predstavuje 5 000 Sk u fyzickej osoby a 15 000 Sk u právnickej osoby za každý aj len začatý mesiac omeškania, a to za každý prijímač, za ktorý je platiteľ v omeškaní s platbou. Samotný návrh zákona však nezohľadňuje viaceré skutočnosti podmieňujúce inštitút sankčného mechanizmu a následky z neho vyplývajúce, a to najmä - koncesionársky poplatok je solidárnou verejnou platbou, ktorá je tradičným zdrojom financovania verejnoprávneho rozhlasového a televízneho vysielania; keďže vznik povinnosti platiť tento poplatok ustanovuje zákon, nesplnenie tejto povinnosti by malo byť sankcionované (samotný inštitút poplatku z omeškania je zmätočný a nekorešponduje s inštitútom zaužívaným v právnom poriadku SR), - špecifickosťou koncesionárskeho poplatku je aj určité prelínanie sa verejnoprávnej úpravy so súkromnoprávnou; verejnoprávna inštitúcia si splnenie zákonom ustanovenej povinnosti vymáha súdnou cestou, - podľa platnej právnej úpravy si uplatnenie nároku na poplatok z omeškania vyžaduje postupné splnenie týchto podmienok: - platiteľ koncesionárskeho poplatku musí byť v omeškaní s platbou minimálne jeden mesiac, - STV (SRo) musí takéhoto platiteľa vyzvať na zaplatenie nedoplatku, - platiteľ si povinnosť zaplatiť nedoplatok nesplní ani na výzvu v určenej lehote, - STV (SRo) si musí uplatniť právo na úhradu nedoplatku na súde, t.j. musí podať návrh na súd, - platiteľ koncesionárskeho poplatku je naďalej v omeškaní s platbou (aspoň dva mesiace); až po splnení všetkých týchto podmienok by STV (SRo) mohla požiadať o zaplatenie poplatku z omeškania a až v prípade, ak do jedného mesiaca po doručení tejto výzvy platiteľ nezaplatí poplatok z omeškania, STV (SRo) si môže uplatniť svoj nárok na súde, - výška poplatku z omeškania podľa platnej právnej úpravy má plniť funkciu výstrahy pre aktívne legitimovanú osobu (platiteľ), aby si táto osoba splnila svoju povinnosť najneskôr po uplatnení si práva STV (SRo) na nedoplatok na súde; inak si bude môcť STV (SRo) uplatniť aj nárok na poplatok z omeškania, ktorý je značne vysoký, - takýto stav je odrazom samotnej vágnosti „definície platiteľa“ a konštrukcie povinnosti platiť poplatok ako aj náročného procesu na uplatnenie si tohto práva (platná právna úprava ustanovuje aj minimálne lehoty, ktoré mali byť zárukou operatívneho konania STV (SRo)). Predložený návrh zákona zavádza úrok z omeškania, ktorý je ustanovený v Občianskom zákonníku. Podľa nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka je výška úrokov z omeškania dvojnásobok diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenka. STV (SRo) si však až po uplatnení práva na nedoplatok na súde po omeškaní dlhšom ako dva mesiace a po výzve na zaplatenie sankčného úroku môže uplatniť navrhovaný úrok z omeškania na súde najneskôr však 6 mesiacov po doručení výzvy na zaplatenie poplatku z omeškania – podľa návrhu ide o dvojnásobok základnej úrokovej sadzby, t. j. cca 6 % ročne (od 1. marca 2005 je úroková sadzba 3% ročne) – sankčný úrok, ktorý by si uplatňoval SRo by bol cca 20 hal. mesačne (za 40 Sk poplatok) a STV cca 50 hal. (za 100 Sk poplatok) – minimálny sankčný úrok by tak po dvoch mesiacoch bol pre SRo 40 hal. a pre STV 1 Sk. Navrhovateľ sa v predloženom návrhu zákona pokúsil zmierniť následky vysokých poplatkov z omeškania; navrhnuté ustanovenie však nespĺňa navrhovateľom deklarované požiadavky. Podľa predloženého návrhu zákona by sa na platiteľa poplatku, ktorý v ustanovenej 60 dňovej lehote zaplatí nedoplatky na poplatkoch, vzniknuté pred nadobudnutím účinnosti zákona, neuplatňovalo len ustanovenie § 9 ods. 2 zákona, ktoré ustanovuje výšku poplatku z omeškania. Uvedené by bolo možné aplikovať, len za podmienky, že vyberateľ poplatku alebo príjemca poplatku vyzvali platiteľa poplatku na splnenie povinnosti, t.j. podmienky nezávislej od platiteľa poplatku. Predložený návrh neznamená, že sa na takéhoto platiteľa nebude vzťahovať poplatok z omeškania, len výška poplatku z omeškania nebude ustanovená zákonom, pričom navrhovaný systém nemôže zaručiť rovnaké zaobchádzanie so všetkými platiteľmi. Na základe uvedeného možno konštatovať, že predložený návrh zákona by absolútne znefunkčnil sankčný mechanizmus a možnosť vymožiteľnosti porušenia zákonom ustanovenej povinnosti a obmedzil by sa iba na narastanie istiny o úrok, ktorý by vzhľadom na jeho výšku nemalo zmysel vymáhať, keďže náklady na vymoženie aj samotný súdny proces by boli niekoľko stonásobne vyššie. Predložený návrh vykazuje aj viaceré nepresnosti z hľadiska terminologickej jednoty. Predložený návrh nerieši problematiku financovania verejnoprávnych vysielateľov komplexne a takéto parciálne riešenie by spôsobilo, že sa legislatívne vákuum v súčasnom systéme financovania môže ešte viac prehĺbiť. Z uvedených dôvodov Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky n e o d p o r ú č a vysloviť súhlas s predloženým návrhom zákona. Návrh poslankýň Národnej rady Slovenskej republiky Ľudmily Muškovej a Dany Podrackej na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov Predkladacia správa Na základe ustanovenia § 70 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov predkladá minister kultúry Slovenskej republiky na rokovanie vlády Slovenskej republiky návrh poslankýň Národnej rady Slovenskej republiky Ľudmily M u š k o v e j a Dany P o d r a c k e j na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (tlač 1386). Účelom predloženého poslaneckého návrhu zákona je upraviť platnú právnu úpravu tak, aby sa § docielil zákaz zobrazovania maloletých pri fyzickom alebo psychickom utrpení, § ustanovila ďalšia časová opona pre programy nevhodné pre maloletých a § upravila výška sankcií a spôsob ich ukladania. S t a n o v i s k o S vecným zámerom navrhovateľa možno síce súhlasiť, avšak predložený návrh zákona je nedostatočne legislatívne spracovaný a vo viacerých prípadoch zavádza duplicitu resp. nesystémové riešenie problematiky. K bodom 1 a 2 Nemožno súhlasiť so zámerom navrhovateľa privilegovať radu pri vybavovaní sťažností. Navrhovaným ustanovením však navrhovateľ deklarovaný zámer ani nerieši, pretože v zmysle § 4 ods. 1 písm. c) zákona č. 152/1998 Z. z. o sťažnostiach sa za sťažnosť nepovažuje len také podanie (sťažnosť), ktorého vybavovanie je upravené osobitným predpisom. Štatút rady nemožno považovať za takýto osobitný predpis; z tohto pohľadu je navrhovaná úprava duplicitná, pretože štatút by mohol iba bližšie upraviť (precizovať) zákonné ustanovenia. Z uvedeného dôvodu nemožno s navrhovanou úpravou súhlasiť. K bodu 3 Vecne možno s navrhovanou znením ustanovenia súhlasiť, treba ho však legislatívo-technicky upraviť s ohľadom na platné znenie § 66. Treba najmä vypustiť slová „za podmienok určených radou“. Zároveň treba doplnené ustanovenie premietnuť aj v ostatnom texte zákona (napr. § 67 ods. 2 písm. c)). K bodom 4 a 5 Všeobecné ustanovenie § 19 ods. 1 zakazuje také zobrazovanie, ktorým by vysielateľ zasiahol do ľudskej dôstojnosti človeka a jeho základných práv a slobôd. Ak vysielateľ nenáležitou formou zobrazuje maloletého vystaveného fyzickému alebo psychickému utrpeniu, koná v rozpore s ustanovením § 19 ods. 1; z tohto pohľadu je navrhovaná úprava duplicitná. Z uvedeného dôvodu nemožno s navrhovanou úpravou súhlasiť. K bodom 6 až 8 Navrhovaným ustanovením v bode 8 sa rozširuje právomoc rady o možnosť určiť ďalšie časové opony pre programy a iné zložky programovej služby, a to v rozpore s koncepciou platnej právnej úpravy. V praxi by však navrhovaná úprava mohla spôsobiť až absurdné situácie, keď programy nevhodné pre maloletých (vo vekovej kategórii 0 – 18) by boli podľa zákona vysielané po 22.00 hodine, ale programy nevhodné pre maloletých do 15 rokov by podľa rozhodnutia rady museli byť vysielané napr. po 24.00 hodine. Právomoc rady pritom navrhovaná úprava ničím nelimituje. Navrhovanú úpravu možno považovať za problematickú aj z hľadiska ústavnosti; podľa čl. 26 ods. 4 Ústavy SR možno slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie obmedziť len zákonom, teda nie na základe zákona (navrhované časové obmedzenie vysielania pritom je obmedzením práva šíriť informácie resp. obmedzením slobody prejavu na základe zákona). Z uvedených dôvodov nemožno s navrhovanou úpravou súhlasiť. K bodu 9 Ako vyplýva z odôvodnenia navrhovanej úpravy, navrhovateľ opomenul platné ustanovenie § 64 ods. 4, podľa ktorého uložením sankcie nezaniká vysielateľovi povinnosť, za porušenie (nedodržanie) ktorej mu sankcia bola uložená, tzn. za neodvysielanie oznamu o porušení zákona možno po uložení upozornenia ukladať aj pokuty, a to opakovane až do odvysielania oznamu. Takýto postup rada už v minulosti uplatnila. Z uvedeného dôvodu nemožno s navrhovanou úpravou súhlasiť. K bodu 10 Platné znenie § 65 aj v nadväznosti na čl. 26 ods. 4 Ústavy SR nemožno interpretovať samostatne bez vzájomnej previazanosti; sankciu podľa § 64 ods. 1 písm. b) možno uložiť len, ak sú splnené podmienky § 65 ods. 1 aj 2. Navrhovaným ustanovením sa obligatórna sankcia mení na fakultatívnu a rade sa umožňuje neuložiť sankciu povinnosť odvysielať oznam o porušení zákona, a to ani vtedy, ak je to účelné resp. ak je potrebné, aby sa o porušení dozvedela verejnosť, čím sa predovšetkým vytvára priestor pre korupciu. Z uvedených dôvodov nemožno s navrhovanou úpravou súhlasiť. K bodu 11 Ako vyplýva z odôvodnenia navrhovanej úpravy navrhovateľ opomenul skutočnosť, že pozastaviť možno len vysielanie programu (série, seriálu, cyklickej relácie), ktorého opakovaným vysielaním dochádza k porušeniu povinnosti alebo ďalšie vysielanie programu, ktorého (prvým) odvysielaním došlo k závažnému porušeniu zákona, avšak iba v prípadoch taxatívne uvedených v § 66 ods. 2. Zároveň, v prípade porušenia § 16 písm. b) ide o jedinú efektívnu sankciu za opakované porušenie tejto povinnosti, keďže pokutu vysielateľovi uložiť nemožno. Z uvedených dôvodov nemožno s navrhovanou úpravou súhlasiť. K bodu 12 až 15 Navrhovaná právna úprava neznamená žiaden praktický prínos. Ako vyplýva z odôvodnenia navrhovanej úpravy, navrhovateľ opomenul platné ustanovenie § 64 ods. 4, podľa ktorého uložením sankcie nezaniká vysielateľovi povinnosť, za porušenie (nedodržanie) ktorej mu sankcia bola uložená, tzn. za neodvysielanie oznamu o porušení zákona (potenciálne za nepozastavenie vysielania) možno po uložení upozornenia ukladať aj pokuty, a to opakovane, na hornej hranici a až do odvysielania oznamu (potenciálne pozastavenia vysielania). Takýto postup rada už v minulosti uplatnila. Z uvedených dôvodov nemožno s navrhovanou úpravou súhlasiť. Vzhľadom na uvedené Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky n e o d p o r ú č a vysloviť súhlas s predloženým návrhom zákona. Návrh poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Kataríny Tóthovej a Milana Urbániho na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov Predkladacia správa Na základe ustanovenia § 70 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov predkladá minister kultúry Slovenskej republiky na rokovanie vlády Slovenskej republiky návrh návrhom poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Kataríny T ó t h o v e j a Milana U r b á n i h o na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (tlač 1394). Účelom predloženého poslaneckého návrhu zákona je rozšíriť katalóg všeobecného zákazu podľa § 19 ods. 2 písm. b). S t a n o v i s k o Predložený návrh zákona je zmätočný nielen z vecného, ale aj z legislatívno-technického hľadiska. Cieľom predloženého návrhu v bode 1 (iný bod návrh neobsahuje) sa sleduje zákaz zobrazovania scén násilia a pohlavného styku (zrejme kumulatívne) v ponuke programov vysielanej programovej služby. Navrhovaná úprava v tomto bode je formálne zmätočná (z hľadiska zaradenia je nesporné, že úprava vzťahuje k písmenu b), navrhuje sa však doplniť písmeno a)) a vecne nesystémová. Platná právna úprava totiž umožňuje efektívnu aplikáciu zákona aj z hľadiska cieľa uvádzaného predkladateľmi návrhu. Tzv. upútavky sú zložkami programovej služby, preto na ne možno aplikovať v plnej miere § 20 ods. 3, ako aj ods. 1. Neefektívnosť alebo nedôslednosť správneho orgánu pri aplikácii zákona v praxi nie je preukázaním nedokonalosti právnej úpravy. Predmetné ustanovenie (§ 19 ods. 2 písm. b)) už bolo novelizované a znie takto: „Programová služba a všetky jej zložky nesmú do ponúk programov zahŕňať výňatky z diel, ktoré znázorňujú používanie strelných zbraní, scény násilia, devastácie životného prostredia a zábery, ktoré by mohli navodiť dojem skrytej formy propagácie alkoholizmu, fajčenia a používania omamných látok, jedov a prekurzorov“. Každá ďalšia úprava toto ustanovenie ešte viac zneprehľadňuje a znemožňuje jeho faktickú aplikáciu (Text ustanovenia mal pôvodne všeobecný charakter; následnými úpravami však takýto charakter stráca). Každá ďalšia špecifikácia zovšeobecňujúceho zákazu cez taxatívny výpočet konkrétnych situácií je kontraproduktívna v kontexte sledovaného cieľa. Už súčasné znenie ustanovenia môže byť problematické z hľadiska ústavnosti, keďže ide o generálny zákaz (tzn. týka sa aj vysielania po 22.00 hodine) a podľa čl. 26 ods. 4 Ústavy SR možno slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie obmedziť len zákonom, a to len, ak ide o opatrenia nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. Navrhovateľ v odôvodnení neuvádza žiaden z ústavných dôvodov na generálny zákaz scén násilia a pohlavného styku v ponukách programov ani dôvod, pre ktorý je v demokratickej spoločnosti nevyhnutné takýto zákaz zaviesť aj po 22.00 hodine. V tomto kontexte je nejasnou aj väzba medzi jednotlivými časťami normy: 1. zahŕňať výňatky, ktoré znázorňujú scény násilia a pohlavného styku, 2. zahŕňať výňatky diel znázorňujúcich (ktoré znázorňujú) scény násilia a pohlavného styku 3. zahŕňať scény násilia a pohlavného styku. Z uvedených dôvodov Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky n e o d p o r ú č a vysloviť súhlas s predloženým návrhom poslancov Národnej rady Slovenskej republiky.